reklama

Matka a dcéra

Anitina mama bola veľmi zvláštna žena. Bola silná ako skala a zároveň rozdrená na prach životom, ktorý jej do vienka pridelili sudičky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Anita vždy pôsobila ako nemé oko kamery, ktoré ju sledovalo cely život, oko, ktoré videlo, každé jej sklamanie i ďalšiu prehru, s ktorou sa musela tato žena popasovať. Niekedy myslievala, na to že by jej mama bola použiteľná ako dobrá predloha pre divadelnú postavu. Možno pre nejakú antickú hru, kde ženy museli byt silné vzoprieť sa osudu a nakoniec umierali samé, no s morálnym víťazstvom na duši. Áno, taká by bola jej mama. Prischlo by jej nejaké legendárne meno, možno Caliopea, Anakreonis, alebo Sophiea. Od narodenia by bojovala s neprávom osudu, možno sem tam s nejakými hadmi, alebo mýtickými bytosťami, položia by svoj život na oltár lásky, pocítila by tiež chuť trpkého sklamania a nakoniec smrť. Bez smrti by tieto postavy neoplývali takou zaujímavosťou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvá Anitina spomienka na jej mamu sa spájala s recitovaním jednej predškolskej básne. Nebolo to nič zvláštne, len akýsi záblesk spomienok. Pamätala si ju ako včera, keď mala ešte dlhé blonďavé vlasy a na perách úsmev chvíľkového víťazstva. Úsmev u jej mamy býval vtedy zriedkavý, väčšinou ho vystriedala len maska utrápenosti a prehlbujúcich sa vrások. Anita bola vtedy ešte malá, a nechápala čo sa s jej mamou deje, poznala ju tak od narodenia, myslievala si, že tak ma vyzerať správna mama, a že tie ostatne mamičky čo tlačia deti v kočíkoch sú len akési zvláštne atrapy, možno pestúnky tých detí, ale určíte nie ich vlastne mamy. Správna mama mala mať v očiach žiaľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyrastala v celkom obyčajnej rodine, kde viedla celkom obyčajný život. Vyštudovala chemickú priemyslovku a s chuťou spomínala na jej prvé zamestnanie. Na to, ako spávala na azbestových platniach, na to ako chodievali do krčiem, a veľa fajčili, pretože vtedy to ešte bola nikým neodsudzovaná frajerina. Bola to fajn doba, dobrý čas na to byt mladým. V tom čase taktiež spoznala Anitinho otca. Ten však tvorí len veľmi okrajovú postavu v deji. Vysoký a statný muž s prenikavými očami sršiaci humorom a neochvejnou láskou. Miloval svoju ženu, no bohužiaľ nemiloval len ju. Asi mal tak veľa lásky na rozdávanie, že ju musel venovať viacerým, a to navždy zmenilo život Anite i jej matke. Z bezstarostnej ženy sa stala troska. Ale taká skutočná, ako z lode, ktorú prederavila delová guľa. Anita si to obdobie našťastie nepamätala, bola príliš malá, taktiež si nepamätala ani toho muža, jej otca, ktorý premodeloval sochu jej matky na akúsi beztvarú masu hliny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak začínajú všetky veľké príbehy. Na začiatku silná osobnosť, zväčša krásna žena alebo muž. Potom prichádza konflikt, niečo vážne, čo položí človeka na zem, neskôr nasleduje hnev, odmietanie, zmierenie a nový šťastný koniec.

Tak to však funguje snáď len vo filmoch, alebo pri ľuďoch, ktorý majú dostatok viery, tu však Anitina matka nemala. Nestala sa jedným z ukážkových prípadov vety ´žili šťastne až do smrti´. Nevedela ako má prekonať ten hnev a preto sa nikdy nedopracovala k šťastnému koncu.

Bola to krásna žena, nosievala na blond prefarbené vlasy, večne fialový rúž, ktorý bol v tej dobe moderny, a schudla až do takej miery, že jej začali vytŕčať kosti. Nejedávala a vlasy i zuby jej postupne prestali preukazovať vernosť. Jej inak krásne sivé oči zmenili odtieň na červenú kvôli neprestávajúcemu plaču. V tých dobách sa nemohla ani pozrieť do zrkadla. Nenávidela toho muža, nenávidela svet a okolnosti, ktoré ju dohnali k tomu aby sa stala tým čím je a najviac v tej dobe nenávidela samú seba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je mnoho fotiek ako sedí zrútená žena na zemi a k telu si pritláča malého novorodenca. Anita teda vstupovala do nového sveta, no nie do takého ako všetci ostatní, ale do sveta zatrpknutosti, nenávisti a strachu.

Nič nepomôže človeku v beznádeji tak, ako oprieť sa o nejakú závislosť. Vtedy prišli na rad cigarety a hory jedla. To bola jediná pomoc, ktorú mohla Anitina mama prijať. Potrebovala aby jej srdce skamenelo, aby sa prestala trápiť, a neustále myslieť len ta tu zradu, ktorá bola namierená voči jej osobe. Už chcela prestať plakať, chcela prestať myslieť na mužov, a na svoj pokazený život. Takto si ho vôbec nevysnívala, mala predsa nájsť princa, žiť v zámku, pociťovať šťastie, na to má právo každá žena a jej ho niekto uprel.

A tak sa uzatvorila pred celým svetom. Ignorovala rodinu, a aj kamarátky, ktoré sa jej snažili pomôcť, neprijímala žiaden ľudský kontakt okrem Anity, pretože tá jediná jej nebola schopná ublížiť. Neustále sa len objedala jedlom, aby zahnala myšlienky a fajčila jednu cigaretu od druhej. Taký bol vtedy jej život, ktorý sa nebezpečne rýchlo rozkrútil a už ho nešlo zastaviť. Pozerala sa ako jej dcéra každým dnom rastie a silnie, pozerala na jej prvé kroky, prvé slová, hračky i naj prvý kontakt so životom. Viedla ju za ruku do školy, a neskôr ju už len odprevádzala pohľadom z okna.

Milovala svoju dcéru, no zároveň k nej čas od času cítila i odpor. Tak veľmi jej pripomínala muža, ktorý ju zradil, že z toho niekedy až strácala dych. V tých dňoch si uvedomila, že musí dcéru chrániť. Chrániť, pred všetkým čo by jej mohlo ublížiť. Nesmela predsa dopadnúť ako ona. Začala teda žiť život svojej dcéry, dirigovala každý jej krok z lásky a taktiež zo strachu. Už sa sama nevedela postaviť na vlastne nohy a celiť životu, už sa viac nevedela zaľúbiť a nieto ešte niekomu dôverovať. Aj keď bola ešte pomerne mladá odsúdila svoj život k zániku, označila sa za príliš starú. Všetky radosti, ktoré mohla už zažila, už bol koniec, no jej jediná dcéra mala ešte šancu.

„Nikdy never mužom Anita.“ povedala v jednom rozhovore svojej dcére, snažila sa ju vystríhať. Už začala predsa dosahovať vek mladej ženy, mohla stúpiť na zlý chodníček, mohla uveriť niekomu, kto ju chce len pošpiniť a potupiť.

„Mami, už prestaň prosím ťa, som už dosť veľká na to, aby som vedela čo je pre mňa dobre.“ ohradila sa Anita ako vždy keď jej matka začala dávať tie jej múdre rady. Boli chvíle keď na ňu nemohla ani pozrieť. Jej matka bola predsa žena tak krásna, no teraz bola skrytá v akejsi tučnej nenávistnej žene, ktorá sa o seba nestarala a večne len rozprávala o nenávisti k mužskému pokoleniu. Bol to hrozný pohľad, pohľad na človeka, ktorý opustil sám seba.

V jeden obyčajný deň už pretiekol pohár Anitinej trpezlivosti. Dosahovala už takmer vek dospelosti a neustále bola sama. Jej matka ju tak nakazila pocitom strachu, že sa nedokázala žiadnemu mužovi ani pozrieť do očí. Bála sa s nimi čo i len prehodiť slovo, bála sa že ostane sama ako jej matka, že bude vyzerať ako jej matka, a že rovnako ako ona opustí svoj život. Jej najväčším strachom teda bolo, že sa stane svojou matkou.

V ten obyčajný deň jej vykričala, všetko čo v sebe dusila toľko rokov. Obvinila ju z čistej diktatúry a zbabelosti. Z toho, že kvôli jednému okamihu zahodila všetko čo mala nadovšetko rada, svoj život. Kričali na seba snáď cele hodiny, a ich nevyriešený spor skončil za dverami oboch spálni nasledovaný potokom slz.

Na druhý deň sa Anitina matka zobudila a započúvala sa do spevu vtákov za oknom. Tak dávno nepočula ten spev, tak dávno nepočula nič.

Nastala nová kapitola jej života, niečo sa jednoducho zmenilo, tá zatrpknutosť, ktorá ju kŕčovito objímala toľko rokov bola zrazu preč. Už nechcela ďalej na dcéru kričať, už nechcela jest, ani fajčiť, ani byť zlá a zahadzovať život. Nechcela už žiť jej život, pretože sa jej začal zdať rovnako prázdny ako ten jej, a to si ani jedna z nich nezaslúžila. Prešlo už tak veľa času, obe sú dospelé, musia sa prestať báť. Anitinej matke sa zazdalo akoby sa prebudila z dlhého spánku.

Niečo sa stalo, možno druhá šanca, možno už tri stá šanca, keďže všetky predošlé skončili v koši. No práve táto tri stá šanca jej už nemohla uniknúť.

Anita si domov priviedla priateľa. Priviedla ho do nového a čistého bytu, priviedla ho k jej matke, k inej žene. K štíhlej, krásnej, opäť blondíne, k milej, prívetivej, vtipnej a hlavne usmievavej. Začalo sa nové obdobie života pre matku i dcéru. Ten muž vyzeral byť slušný a Anitina matka už vtedy vedela, že si jej dcéru vezme za ženu. Najkrajšie na tom všetkom však bolo, že jej to vôbec neprekážalo.

Anita svojho priateľa milovala nadovšetko, no neustále mala z neho strach, musela byť ostražitá. Ten človek je predsa len muž, a akýsi vnútorný hlások jej našepkával utiecť.

„Och mami, prečo som ťa len nepočúvala.“ povedala Anita v slzách.

„To nič miláčik.“ povedala hrdo Anitina mama. Tak veľmi chcela preniesť aspoň trochu dcérinej bolesti na seba, aby nemusela tak trpieť.

„Opustil ma, vraj preto, že som mu nikdy neverila, vraj preto, že som mu nikdy nedokázala dať viac lásky, ale ja som sa bála, ty to vieš. Všetci muži sú predsa svine. Nikdy never mužom, pamätáš sa na to, ty si mi to predsa vravela.“ Z Anity ostala len kôpka nešťastia. Silno objímala matku, ktorá ostala stáť ako obarená, oči mala dokorán otvorené a zaliate slzami. To ona zničila život svojej dcére. Tie reči, ktoré do nej od narodenia vštepovala, to prostredie, v ktorom musela vyrastať. Kvôli jej strachu, sa z nej stane rovnaká troska ako kedysi z nej. Vedela to. Vedela, že všetko začalo odznova.

Ivona Janíčková

Ivona Janíčková

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Chcela by som byť princeznou, no to by som mala veľa povinnosti. Bohato mam rada aj sama seba Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu