reklama

Pocta snehuliakom

Mrzol tam už od rana... cítil, že kosti ma stuhnuté a nemôže sa ani pohnúť. Stál na zasneženej ulici, na rohu obytných radových domcov podobných ako vajce vajcu a vzdialene blikajúcich vianočných výkladov. Po celý deň okolo neho krúžili ľudia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jedni sa smiali, iní lennamrzene a nervózne prekračovali veľké nánosy snehu. Bol štedrý večera tak sa každý náhlil za blízkymi, čí nesplnenými sľubmi a povinnosťami.On tam však len namrzene stál akoby prehral nejakú šialenú stávku a všetkopozoroval svojimi uhľovočiernymi očami.

 Nikto sa mu neprihovoril, ani nedal na zreteľ,teda až na párik smutne vyzerajúcich bezdomovcov, ktorý sa triasli od zimy. Začudovanek nemu dokrívali a hľadeli mu do tváre s neskrývaným zadumaným úškrnom.Ten vyšší s dlhou zarastenou bradou ho nechtom štuchol do bruchaa potom si hvizdol. Chvíľu tam ešte stáli a potom mu z jeho užaj tak dosť premrznutých rúk vzali rukavice, z krku odmotali dlhý, moľami prežratýšál a na hlave mu ostala už len biela snehová pokrievka. Nehnevane saprizeral ako tí dvaja odkráčali omnoho svižnejším tempom, neustále sa obzerajúcako by ich mal niekto prepadnúť. No a to je dôvod, prečo sa nemohol pohnúť.Ľudia ho pripravili nie len o jeho hrdosť ale aj o oblečenie, ktorého malo chrániť. Čo sa týka tej hrdosti nebolo to spôsobené úplne ľudskýmpričinením, ale tým zvieracím, presnejšie všetko zavinil pes. Krátko po obede, keďulicu na chvíľu zachvátil pokoj, sa pri ňom pristavil drobný chlpáč, naznak úplného výsmechu zodvihol zadnú nohu a urobil to, čo mu príroda káže.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Aké potupne, začal nenávidieť všetko, čo saokolo neho dialo. Aký to ma vôbec význam stáť tu len tak v zime a pozorovaťvšetky tie zlé ľudské vlastnosti, ktoré vyšli na povrch práve v tento vrajnajsvätejší deň, bolo to hlúpe. Okoloidúci sa len hádali a vláčili v rukáchťažké dary. Deň sa stal pre nich otravným. Stromčeky, ktoré ťažkopádne ťahaliza sebou, nechávali na sivom snehu dlhu stopu ako aj známky vypadaného ihličia.V diaľke síce znela pomalá nákazlivá hudba a sem tam aj nejaký detskýsmiech z neďalekého klziska, no nebolo to nič v porovnaní s týmčo všetko už dnes videl.

 Pamätal si na to keď bol malý, okolo neho sa vždyzhlukli deti, ktoré nadšene poskakovali a smiali sa. Mal jednoducho úžasnédetstvo, to boli tie pravé Vianoce. No čím bol starší, tým sa tieto pocityi spomienky vytrácali. Pamätal si kopance bez príčiny, ktoré utŕžil, akoaj  pofajčievajúce páriky, ktoré oňho lentak zahasili cigaretu. Cítil vo svojom srdci obrovskú krivdu, na všetkých tých ľudí. Celéto vždy spôsobili Vianoce. Koledy boli preňho akýmsi katalyzátorom zlýchspomienok. Vlastne, keď sa tak nad tým niekedy zamyslel, celý jeho život sa krútilokolo neustáleho znehodnocovania týchto sviatkov. Možno to bolo množstvom voľnéhočašu, ktoré mohol využiť na akúsi analýzu všetkého navôkol. Niekedy si ažs úľakom uvedomil, že má podobné vlastnosti ako tí ľudia a to hodesilo. Tiež sa neustále sťažovali, neusmievali sa, len nahnevane prekračovaliz nohy na nohu a volali deti do príbytkov. No to nič nemení na tom, ženenávidí nielen Vianoce, ale aj tých ľudí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Pomaly sa začalo stmievať, obloha bolazatiahnutá, každú chvíľu malo začať snežiť. Okna na domoch sa pomaly rozsvecovali,buď svetlami ohňov z kozuba, alebo zamotanými vianočnými žiarovkami. Videldo vnútra tých domov a preto ešte viac nenávidel, nemohol tam byťs nimi, pochutnávať si na lahodnom jedle ani dostať pekne zabalené darčeky.Mal možnosť len sa tomu všetkému prizerať.

  Akobyho obmedzovalo to, že je z troch veľkých snežných gúľ, akoby sa nemohol nadýchnuťvône len preto, že ma namiesto nosu mrkvu a na jej konci menší cencúľ.Akoby on, snežný strážca celej ulice nemal city, všetci naňho zabudli, dokoncaaj tí čo ho stvorili, stal sa už len súčasťou toho snehu, ktorý sa aj tak dorana roztopí ako to hlásili v rozhlase. Cítil pre to nepríjemnú trpkosťa i keď si to nechcel priznať, tak aj osamelosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Noc sa stupňovala a z oblohy pomalyzačali padať biele snežné stopy, občas započul detský smiech či úryvok ľudskéhorozhovoru. Nechápal to, ale zrazu všade zavládol pokoj. Svetlá vzdialených lámpvytvárali akúsi magickú atmosféru, tá sa dala cítiť aj vo vzduchu. Navyšliapaný sneh padla ďalšia vrstva v úplnej tichosti, všade zavládlopokojné ticho. Bol to jeden z tých večerov, kedy bolo všetko tak, ako mábyť. Na tej ulici, nikto necítil osamelosť či krivdu, možno len jeden namosúrenýsnehuliak, ktorý aj tak čakal, že ráno bude preňho znamenať koniec.

 Dvere na jednom z domov sa so škripotomotvorili a vyšiel z nich tenký pás svetla za sprievodu malého asi päťročnéhodievčatka. Celé bolo zahalené obrovským šaľom, na nohách malo čižmya pomalým šuchtavým krokom sa približovalo k snehuliakovi. On jupozorne sledoval a čakal, čo sa stane, vlastne až do poslednej chvíleneveril, že sa blíži práve k nemu. Keď zastala pri jeho nohách žiarivo sa naňhousmiala. Na jeho prekvapenie si začala pomaly odmotávať šál a nakoniec muho s veľkou námahou prehodila okolo krku. Potom odbehla späť k dveráma vrátila sa so šálkou horúceho kakaa, ktorú neskôr položila kzačudovanému snehuliakovi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Len aby ti nebolazima,“ zašušlala pomedzi vypadané zuby, otočila sa a vrátila späť dotepla. On stál ako primrznutý, nevedel pochopiť čo sa tu práve udialo, cítil vosvojom vnútri zvláštne chvenie. Niekto bol naňho milý, celá jeho koncepcia nenávistisa zrazu zrútila. Pohliadol k tomu domu a na líci zacítil niečo mokré.Jeho prvá reakcia bola, že už nastáva koniec a on sa topí, no nebola topravda, prvý krát plakal. Naraz pocítil teplo i keď sa ani nedotkol kakaa,nechápal to, ale ani to nepotreboval, zrazu necítil žiadnu horkosť ani smútok.

 V to vianočné ráno, šli všetky rodiny na omšudo kostola. Kráčali pomalým a pokojným krokom. Necítili už ten stres aninervozitu, iba radosť. Šli okolo rozpadnutej hrudy, ktorá ešte deň pred týmbola snehuliak a do očí im padali jemne chumáče snehu.

Ivona Janíčková

Ivona Janíčková

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Chcela by som byť princeznou, no to by som mala veľa povinnosti. Bohato mam rada aj sama seba Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu