Čudný pocit tam len tak stáť, ona sa však na to všetko pozerala akoby z diaľky. Sedela tam sama, na svojom piedestály smútku a samoty. Hľadela ako odchádza. Zlomené srdce, smútok, no aj prázdnota, akoby v tom okamihu nič nejestvovalo. Ľudia chodili navôkol a ukazovali na ňu prstami ako na hlúpu atrakciu v zoo. Niektorí súcitne, iní s nadšením a úľavou, ktorá sa ich v podstate vôbec netýkala. Prečo sa to všetko stalo, tak náhle, nebola pripravená, ešte nie. Bol to jej život, jej sen, jej pocity, ktoré sa teraz zlomili, nikto nechápal.
Obzrela sa za seba a uvidela samú seba v diaľke, len ona, na starej drevenej húpačke zavesenej na hrubom orechu, ktorý bol snáď starší než akákoľvek ľudská myšlienka. Sedela na tej húpačke úplne nahá a s pokriveným úsmevom hľadela kamsi do neznáma. Vlasy mala rozpustené a pohrával sa s nimi studený vietor. Jej nohy sa zabárali do tvrdej zeme a zanechávali za sebou krvavé stopy, no ona to nevnímala, žiadnu bolesť, či už fyzickú alebo psychickú, nevnímala nič. Vzduch bol čistý, len v diaľke sa ozývala akási zvláštna hudba. Po lícach jej začali stekať slzy, ktoré s hlasným buchotom dopadali na zem, zvuk, akoby sa lámala zemská kôra. Jej nahé telo pomaly začal objímať chlad a chlácholil ju zimou. Cítila sa tak sama. Veď nakoniec ostala len ona, sama na celom svete, opäť. Neustále sa jej v hlave premietali všetky tie chvíle a intenzita slz sa zvyšovala. Videla ich tam všetkých, rodinu, priateľov aj jeho, zjavovali sa a hneď nato mizli, tancovali v pároch na tú zlomenú hudbu a ich pohľady upierali na ňu, každý jeden znamenal výčitku. Ona sa však len ďalej rytmicky kolísala a nepríčetne hľadela na každé miesto, kde sa nenachádzali oni. Nemohla na nich myslieť, takú bolesť by nezvládla, v tej chvíli určite nie. Jej nahé telo sa chvelo.
Zastavila sa. Kolísanie ustalo a ona upriamila pohľad pred seba, nemôže takto ďalej pokračovať. Zosadla z húpačky no dokaličené krvou poznačené chodidla nezniesli nápor jej váhy. Spadla na zem, do prachu a zoschnutej trávy. Hudba sa miesila s neustálim dutým dopadom ťažkých slz na zem. Cela sa triasla, všetkými zmyslami vnímala každú myšlienku, vôňu, zvuk i dotyk. Pomaly sa pozviechala a snažila sa vstať, jej zhrbená, akoby starecká postava sa krok za krokom začala približovať k nejasným postavám, k jej nejasným myšlienkam v diaľke. Každý krok jej spôsoboval neskutočnú bolesť a zanechával krvavú stopu v prachu. Aké to len bolo pre ňu zložité, ako rada by utiekla, opäť sa ukryla do svojej ulity, zabudla. Všetko nenávratne zmizlo, dostala šancu žiť inak, šancu, o ktorú žiadala no v skutočnosti sa jej až panicky bála.
Kráčala, plakala, cítila bolesť, no žila. Neumiera, tak ako si myslela, nič sa nekončí, musí len kráčať, prevziať zodpovednosť a zároveň sa jej zbaviť. Musela ísť, aby už necítila pocit viny.
V ušiach jej pišťal nepríjemný zvuk a všade naokolo boli ich tváre, tie ktoré nenávidela i milovala zároveň, tie ktoré jej ublížili a ona sa s tým nevedela zmieriť, nevedela ich pochopiť. Musia jej odpustiť rovnako ako ona im.
Už necítila bolesť, rovnako ako už nestala sama, nahá, na pustej planine. Stala opäť tam, v parku, no nikto už na ňu neukazoval prstom. Všetko sa to odohrávalo len v jej hlave, akási zvláštna paranoja, ktorá ju nútila konať inak. Chcela sa zbaviť všetkých tých odporných myšlienok, už nemôže byť ďalej zbabelá, ale už ani nemôže byť pred inými nahá, už by nezniesla keby ju zranil niekto ďalší, rovnako ako už by nezniesla tu bolesť, krv na jej chodidlách, obviňovanie za chyby ktoré ani nespáchala, chyby za ktoré sa obviňovala. Jednoducho musí ísť ďalej, byť taká ako v jej detských snoch.
Kráčala preč, už nemohla ostať na tom mieste kde opustila seba. Nastal koniec.